Kiribati – neobjavená a zabudnutá perla Pacifiku

Autor: Martin Gluchman | 17.7.2019 o 12:50 | Karma článku: 3,55 | Prečítané:  1331x

Malá ostrovná krajina v strede tichomoria nás príjemne prekvapila a uchvátila svojím nespútaným čarom. Nedotknutý diamant Pacifiku, kde sme vskutku nečakali to, čo nám bolo ponúknuté. 

Zaujímavosti

  • Kiribati je jedinou krajinou sveta, ktorá sa nachádza na všetkých pologuliach sveta – severnej, južnej, východnej aj západnej.
  • V skutočnosti sa Kiribati vyslovuje „Kiribas“, kedže v lokálnom jazyku vyslovujú spoluhlásku „t“ ako „s“.
  • Jediné možné medzinárodné letecké spojenie je s Fiji Airways z Nadi a Nauru Airlines buď z Marshallovych ostrovov alebo z Nauru. Vnútroštátne lieta národná Air Kiribati.

Pohľad z okna lietadla nás uisťoval, že sa opäť blížime do nejakého „zapadákova“ kde ledva vidno zopár atolov, úzky pás zeme a naokolo široko-ďaleko nekonečný oceán. Kiribati. Priamym letom z Marshallovych ostrovov sme sa krátkym niečo vyše hodinovým letom dostali na ďalšiu miniatúrnu krajinu sveta, ktorá je na zozname najohrozenejších krajín sveta v dôsledku klimatických zmien a globálneho otepľovania, no hlavne z dôvodu stúpajúcich hladín oceánov. O pár desiatok rokov tu už nemusí byť. Hlavne keď priemerná nadmorská výška krajiny má 2m nad hladinou oceánu.

Ostrovná klasika po prílete – milión paliem, pieskové pláže, modrá obloha posiata miliónmi mračien vzdialených aj niekoľko desiatok/stoviek kilometrov, výhľad za obzor nekonečný, jednoducho krása. Človek si tento pohľad rýchlo obľúbi a len tak ľahko nezunuje. Sem-tam nás prekvapí rýchla sprcha osviežujúceho dažďa, no neriešime to, v tropických horúčavách padne vhod. Po 5 minútach je osviežujúci mrak preč. Už sme sa naučili zbytočne nevyťahovať dáždniky, lebo ani dážď tu zbytočne nikto nerieši a každý sa vytešuje z každej kvapky čerstvej vody. Dážď je tu skutočne čistý, čerstvý. Naokolo žiadne továrne, fabriky. Ovzdušie nie je znečistené, ešte je to tu panenské a nepoškvrnené. Tak ako v celom Pacifiku, kde najbližšie veľké továrne znečisťovateľov sú tisícky kilometrov vzdialené na kontinentálnom území.

Dobrodružstvo začína už hneď po prílete. Útulná príletová hala (rozumej väčšia izba) s „imigračným oddelením“ pripomína stánky na jarmoku. Samozrejme vyzdobené v miestnom kolorite – obalené v banánových a palmových listoch. Hneď máme lepšiu náladu. Nerozhádžu nás ani slimačím tempom „produktívne“ tety za pultmi jarmočných stánkov. Snažia sa. Sme na rade. No pri pohľade na slovenské pasy sú zjavne zmätené. Úsmev strieda rehot, že „to čo?“ Ešte asi nepočuli o Slovensku. Mierne napomáha, keď napovedáme nech hľadajú pod „Czechoslovakia“ s nádejou, že im vybehne údaj o rozdelení krajín. Medzitým srandujeme, tety sa zjavne tešia našej prítomnosti, my ich. Po trochu dlhšej chvíli sa tešíme zo vstupnej pečiatky v pase. Pustili nás.

Hotelový shuttle bus nás už čaká a vezie na ubytovanie. Všetko funguje dokonale, presne. Až podivne. Keďže na ostrovoch sa treba vyzbrojiť extra dávkou trpezlivosti. Nie všetko funguje a nie všade nosia švajčiarske hodinky. To len aby sa nemuseli plašiť a náhliť. Veď aj načo by. Nič im neutečie. Island chill. Už po pár metroch sme milo prekvapení z toho čo vidíme. Usmievaví ľudia, ochotní pomôcť kde sa len dá, no hlavne upravená krajina, vybudované nové cesty, dokonca aj s chodníkmi, miestom pre cyklistov, komplet infraštruktúra, dopravné značky. Hádam sme späť v Európe? To nás vcelku dostalo, keďže sme popravde očakávali niečo podobné ako na Marshallovych ostrovoch. Veď obe ostrovné krajiny sú od seba vzdialené len hodinu letu a sú predsa susedia. No opak je pravdou a tešíme sa z krás ostrovov a atolov.

Hlavný atol Tarawa, kde sa nachádza aj rovnomenné hlavné mesto s medzinárodným letiskom nie je problém precestovať za niečo vyše hodinu. Súvislá cesta má dĺžku len niečo vyše 30km. No udivuje nás, ako efektívne a vcelku rýchlo stavajú a opravujú úseky, spevňujú brehy, lebo stúpajúca hladina oceánu neustále znepríjemňuje situáciu a podmýva brehy. Nepochybne k tomu prispieva aj neustále vysádzanie mangrovníkov popri pobreží, ktoré svojimi koreňmi udržia pevninu lepšie pokope a nedochádza k jej odplavovaniu.

Po prílete sme neotáľali a vybrali sa hneď objavovať, len tak, naslepo, kde nás nos zavedie. Najprv pešo, zákutia ostrova sú krásne. Upútalo nás zachovávanie tradičných obydlí zo šúpolia a zväzkov banánových listov. Vyzerá to prirodzene, lokálne, ľudia v nich stále žijú. Podobný efekt ako na Slovensku vo Vlkolínci s tradičnými chalupami a ornamentami. Nadviazať priateľstvá tu nie je ťažké, ľudia sú tu prívetiví, priateľskí, chcú sa fotiť, usmievavo odzdravia, dá sa s nimi pokecať. Mierne je cítiť chudobu. Avšak duchom sú oveľa bohatší, ako si len vieme predstaviť. Hoci je to rozvojová krajina, sú veľmi snaživí a chcú byť sebestační. Aspoň v porovnaní s Marshallovymi ostrovmi, nikto od nás nežobre doláre, nepýta sladkosti a je to hlavne bez citového vydierania, čomu dávame palec hore.

Nespoliehajú sa na pomoc iných a vo veľkom pestujú aké-také plodiny, aj keď v obmedzenom množstve hlavne kvôli nepriaznivým podmienkam tropickej oblasti. Výhodou pešieho objavovania atolov v trópoch je možnosť osvieženia sa v podstate kedykoľvek a kdekoľvek. Oceán je všade naokolo. Po chvíli sme sa unavení hodili do neďalekej lagúny. Skutočné osvieženie, voda odhadom príjemných cez 30 stupňov. Piesok biely, voda priezračná, mokrá, belasá až jemne tyrkysová. Veru ťažko sa z nej vychádza a chce sa nám tam v momente ostať naveky. Dokonca aj malé prasiatka sa zvyknú prísť vykúpať a neboja sa vody.

Na vzdialenejšie miesta si s radosťou stopujeme miestny dopravný prostriedok – mini busy. Vskutku preplnené, až do prasknutia. Až takmer šofér stál. Užívame si to s miestnymi, tlačíme sa. Keď si už myslíme, že sa viac nedá, pristúpia ešte štyria ďalší a ide sa! Za rytmov reggae hudby, poväčšine Boba Marleyho a iných lokálnych hitoviek prespievaných v reggae štýle si to veselo válime kiribatskými cestami. Najhodnotnejšie z celého mini-busu je asi rádio s vypeckovaným stereo ozvučením. Basy s nami nadhadzujú v takte retardérov na cestách. Každý chce sedieť pri nás, no my už sedíme pomaly na streche. Užívame si pozornosti, no v najlepšom treba prestať. Vystupujeme.

Znenazdajky natrafíme na nejaký hudobný festival, z ktorého sa nakoniec vykľuje akási spevácka udalosť pred kostolom. V momente nás už hostia, vítajú nás, aby sme sa zašli pozrieť a popočúvať spevácke súťaže. Zjavne zahraničných zvedavcov a návštevníkov radi vítajú. Asi sme prví. Bolo vcelku milé dať sa do reči a popýtať sa, čo sa tu vôbec deje. Išlo o akýsi „battle“, čiže spevácke súboje medzi mladými zbormi. Zjavne to v danej chvíli bola top udalosť mesiaca (roka?) na Kiribati. Bol tam asi celý národ, a možno aj viac. Po chvíli ma skôr zaujali kolotoče, ruské kolo, ako na pravom jarmoku. Ide skôr o adrenalínovú atrakciu, ktoré mám rád, no bezpečnosť tu veľmi neriešia. Keby kolotočiari akurát nerepovali v speváckom battli, už by sme mali ruky hore na miestnom ruskom kole. Aspoň výhľad by bol z najvyššej nadmorskej výšky na ostrovoch v celej histórii krajiny.

Dobrodružstvá v Kiribati pokračujú a každá chvíľa nám uštedrí nové a nové zážitky. S radosťou sa dávame na ďalšie výzvy. Vždy nás niečo prekvapí, pozitívne. A keď negatívne, prekrútime si to na pozitívne a vytešujeme sa z toho. Tak ako z nášho prekvapivého výletu do neznáma, keď sme sa znenazdajky ocitli v úplne cudzom aute nevediac, kam smerujeme. No o tom až nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?